Na hlavnej ceste bola zápcha a tak som odbočila na poľnú cestu. Viedla ma popri malom kostolíku na okraji obce, blízko poľa s vyschnutou kukuricou, ktorá čakala na zber. Zatúžila som sa Bohu poďakovať, že mi pomohol vybaviť veci v meste, stíšiť sa, predeliť deň modlitbou.

Bol tam pokoj, a tak som zaparkovala na príjazdovej ceste pred kostolíkom. Vybrala som si mobil a do poznámok písala verše, ktoré mi prichádzali na um.

Uvedomila som si mnohé zlyhania, nedodržané sľuby i prešľapy. Prosila som Pána, aby mi odpustil a hriechy do hlbín mora zahodil, nech môžem začať od začiatku. Verš k veršu som pridávala, báseň sa tvorila, Bohu som ďakovala. Sústredená na rýmovanie som si nevšimla…. Len zrazu auto zatrúbilo!

Prichádzali smetiari na aute. Neuvedomila som si, že im stojím v ceste. Posunula som sa nabok, aby som preparkovala, a došlo mi, aký je Pán Boh kreatívny, aj so zmyslom pre humor:

Na odpratanie mojich hriechov mi poslal
nie kôš ani hlbiny mora, lebo to je ďaleko,
ale hneď a zaraz smetiarov,

aby som mala istotu, že hriechy sú vyvezené a odpustené.

Usmiala som sa a báseň doveršovala.

ĎAKUJEM TI, BOŽE,
ŽE SI TAKÝ ORIGINÁLNY, ŽIVÝ
A STÁLE CHCEŠ S NAMI KOMUNIKOVAŤ.

Text a ilustrácia: © Zlatuše Jungová

Zľutuje sa opäť nad nami,
rozšliape naše viny
a uvrhne do hlbín mora
všetky naše hriechy.
(Micheáš 7,19)