Z. Jungová: Naučím ťa maľovať (báseň)

Do nového dňa som sa opäť zobudil,
aby som zistil, že ubudlo mi síl.
Ten stereotyp je predo mnou,
cítim, že nestretnem sa so zmenou,
ktorá by obnovila moje staré kosti
a ukázala: Tu sú tvoje možnosti!

A tak padám späť s úškrnom na perách,
neutieram už prach na duši krídlách.
Toľko som sa v blate minulosti brodil,
že v námahe som prešiel zbytočných míľ.
Sám viem, čo ma tlačí, trápi, omína.
Miesto riešenia hľadám koho vina.

Cítim sa ako taký malý nespratník,
ktorého zdá sa už nepochopí nik.
Hádam, ešte Ty mi Pane rozumieš,
veď dávno mojou cestou prešiel si tiež.
Tak púšťam sa s Tebou do rozhovoru,
aby som strhol všedností nánosov kôru.

Nečakám, že bude iba po mojom,
prosím naplň ma svojim pokojom,
alebo vráť mi dar z Tvojej tvorivosti
a moje ja bude skákať od radosti.
Tak ako matne spomínam kedysi,
s chuťou som bral štetec do ruky asi.

Od Teba chcem počuť, čo robiť mám,
veď tak dlho na mieste postávam.
I dnes som chcel mať z ticha alibi
ale jasne som počul tvoje aby…
som si pýtal čo chcem, Ty dáš mi zo skladu,
nerobí Ti to žiadnu ani trochu námahu.

Vravíš:
Toľko farieb dúhy odtieňov mám,
pre teba z nich špeciálne vyberám!
Ty namaľuješ obraz, ruku ti povediem
a vložíš doňho všetko na to plátno sem.
Zober odvahu, svoj sivý tieň prekroč,
nasadni na línii a tvarov koč.

Tvoje srdce nájde to, čo dávno hľadalo
a ty zastavíš váhania svojho kolo.
Tlač farbu a ber do ruky štetec
a budeš opäť ten mladší chlapec,
pred ktorým v nádeji celý život je,
ktorý má jasný cieľ a maľuje.

Maľuje nádej, milosť, spásy krásu
a všetko pretká zážitkami viery jasu.
Kto ten nový obraz tvoj uvidí,
do hľadania pravdy sa zobudí.
Ty zachrániš seba, druhých tiež.
Prosííím, už začni! Počujeeeš?!

Času je málo, plátno tak veľké.
Ži skutočný život, nie ten v telke!
Naber odo mňa odvahu, smelo vykroč vpred,
potrebujem s tebou zachrániť tento svet!