Kto uveril tomu, čo sme hovorili z počutia?
Komu sa zjavilo rameno Hospodina?
Vyrástol pred ním ako výhonok, ako koreň zo suchej zeme.
Nemá podobu ani krásu, aby sme na neho hľadeli,
ani výzor, aby sme po ňom túžili.
Opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolestí,
ktorý poznal utrpenie, pred ktorým si zakrývajú tvár,
opovrhnutý, a my sme si ho nevážili.

Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili.
My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý.
On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti.
Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom
a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.
(Izaiáš 53,1-5)
 

Rastlinka taká obyčajná
nebola nikým vyšľachtená
nepatrila k vzácnym odrodám
ani neviem, že sa na ňu pozerám.
Krásou vôbec nevynikala
odkiaľ sa tu zrazu vzala?

Ako postupne vyrastala
stále väčšiu pozornosť pútala.
Popínavé rastliny sa k nej plížili
výhonkami ju čoraz viac dusili.
Na jej stonke sa hmyz usadil
a list po liste ničil.

O živiny okradnutá
ubolená a vyziabnutá
stala sa najškaredšou rastlinou záhrady
od začiatku nemala žiadne výhody.
Škodcami a chorobami zamorená
každá tvár bola od nej odvrátená.

Ľahostajne sa na ňu pozeral i záhradník
v trápení jej nepomohol nik.
Všetky rastliny v jej blízkosti prekvitali
k nej sa však živiny nedostali.

Čo sa s ňou stalo?
Na oslobodenie stačilo málo.
Iba povzdych vzdoru, myšlienka
a bola by z nej zdravá rastlinka.

Nevšímal si ju záhradník, hoc chodil okolo
až doničené telo rastlinky zomrelo.

Na jej mieste vyrástla ruža nádherná
množstvom kvetov obsypaná.
Jej listy sú liečivé všetkým
a nebude zničená nikým.

Hoci to zvonku tak nevyzeralo,
ale srdce záhradníka s ňou trpelo.
Bola jeho najobľúbenejšou rastlinou
hoc‘ škodcami, pýrom zničenou.
On cítil s ňou slnka páľavu
i neskutočnú trápenia únavu
pupenca zvierajúci dotyk
začul i jej posledný výdych.

Vedel však, že iba takto zničená rastlina
bude pod ňou správne pôda pripravená
na ktorej vyrastie vzácny kvet večnosti
o láske spievajúci, o spravodlivosti.