Na prechádzke

Zlatuše Jungová

Na prechádzke

 

Čo so začatým životom?
Čo teraz robiť? Čo potom?
Odpovedz mi ako ďalej?
Múdrosti mi prosím nalej.
Pomôž mi tú žitia niť
správne ťahať, rozuzliť.

Na prechádzke s Tebou išla som,
bolo mínus, so zamrznutým nosom.
Pod nohami svižne praská sneh,
zima je riadna, nevadí, nech.

Rozhovor s Tebou chýbal mi už veľmi
a tak som opustila cesty, domy,
aby som pokoj darovala myšlienkam.
Možno tichu podarí sa to hádam.

Cítim Tvojej prítomnosti nedostatok,
to mi v živote nenahradí žiadny statok.
Nedá sa to chytiť, položiť len tak,
tvoj Duch je tichý a plachý ako vták.
Príde jemne, položí si krídlo,
niekedy však zrazu, až mnou heglo.

Si neviditeľne skutočný,
zároveň však v činoch mocný.
Miluješ úprimné srdce,
čo Tvoju nádej silno hlce.
Srdce, čo vie, že túžbou horelo
a od hriechu upratané byť chcelo.
Srdce, čo volá ťa nedočkavo k sebe,
nechce byť iba na suchom chlebe.

Tak Ty prichádzaš objať, vystískať,
poľúbiť a čo je vnútri zlé vyhnať.
Neviem ako to presne robíš,
čo skutočne potrebujem, pochopíš.
Rozumieš zlyhaniam, osobným bojom,
odhalíš, čo skryté je – za závojom.

Ja začnem rozumieť lepšie tomu,
že odpustiť som mala a komu.
Tým zaväzuješ ma do budúcnosti,
bez toho neuzdravejú mi ducha kosti.
Je to na dušu boľavú liek,
tak daj si podariť, nerob priek.

Vraciam sa z prechádzky domov späť,
premrznutá, ale duša leť!
Vykonaj čo treba, naber odvahu,
hneď podaj Bohu svoju dušu nahú.
A už očistí a naplní ju On,
ty neboj sa ticha, vyjsť von.

Hovoríš:
Netráp sa. problémom rozumiem,
včas prídem, na otázky ti zodpoviem.
Som ten istý ako vtedy,
veď Ty pamätáš kedy…
Zážitky víťazstiev už so mnou máš!
Čo sa zdráhaš? Kam sa mi uberáš???