Ž 8:5  Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?

Úvod

Stáva sa vám niekedy, že Boha nevidíte? Kým zápasíte s jednou ťažkosťou, ďalšie dve klopú na dvere. A nebo je ako z medi [5M 28:23]. Máte pocit, že vaša modlitba nepríde ani len po strop. Všade okolo seba vidíte spokojných ľudí, čo si vedia veci zariadiť. Nehľadajú Boha a predsa im veci vychádzajú, darí sa im. Niekedy až zapochybujete načo je dobrá všetka tá vaša snaha o čistotu. To nekonečné hľadanie Boha, ktorý sa stále skrýva. A možno niekde v kútiku duše uvažujete, či ste neuverili rozprávkam. Nebolo by lepšie si veci zjednodušiť? Hodiť kresťanstvo za hlavu a žiť, ako všetci ostatní? Ale uvedomíte si, že to nejde. To by ste museli zaprieť sami seba. Zaprieť všetko to krásne, v čo ste uverili.

(… Má niekto z vás podobnú skúsenosť? …)

Ak áno, mám pre vás dobrú správu. Nie ste ani prví, ani poslední. Rovnakú skúsenosť, pred tisíckami rokov zachytil Azaf v Žalme 73. Azaf v tom žalme nakoniec zablúdi do svätyne. A zrazu pochopí, že všetky tie pochybnosti boli bláznovstvo. Otvoria sa mu oči a vyzná:

Ž 73:21-22 Keď sa mi srdce roztrpčovalo a pichalo ma v ľadvinách,
bol som hlupák, človek bez rozumu, bol som pred tebou ako dobytča.

(… Čo myslíte, čo uvidel Azaf v svätyni? Čo tak zrazu zmenilo jeho myslenie? …)

Dnes, by som sa chcel spolu s vami, milí bratia a sestry, zahľadieť do svätyne.

Záleží na svätyni?

(… Spomínate si na prvé videnie sestry Whiteovej? …)

Veriaci putovali vysoko nad zemou po úzkej cestičke do svätého mesta. Tí, čo mali pohľad upretý na Ježiša, spoľahlivo napredovali. Tí však, čo stratili Ježiša z dohľadu, z úzkej cestičky spadli.

(… Ak chceme dnes uprieť pohľad na Ježiša, kam musíme hľadieť? …)

Do svätyne. Veľmi mi to pripomína skúsenosť Azafa. Azaf stratil z dohľadu svätyňu. Všímal si nespravodlivosť okolo seba, až upadol do malomyseľnosti. Hovorí: Takmer sa mi pošmykli nohy. Bol som ako bez rozumu. Takmer spadol z tej úzkej cesty do svätého mesta. Našťastie zablúdil do svätyne a pochopil, že na tom, ako uvažoval, bolo niečo zlé. Potreboval novú zmenu smeru, novú zmenu srdca i myslenia. Keď nehľadíme do svätyne, riskujeme, že stratíme smer. Azafovo blúdenie, sebaľútosť, bolo vlastne hriechom, stratou smeru.

Učenie o svätyni nám pomáha vidieť písmo vyvážene. Skúsme pouvažovať o rôznych síce populárnych, ale nevyvážených pohľadoch na učenie písma v svetle svätyne:

  • Evanjelium prosperity – ak veríš, Boh ťa musí požehnávať. Ak by to bola pravda, prečo potom pod oltárom počuť nárek zabitých svätých [Zj 6:10] ?
  • Tajné vytrhnutie – deň zmierenia ukazuje na deň súdu vesmírnych rozmerov. Očisťuje sa nebeský chrám [Žid 9:23; 3M 16]. Futuristické výklady Daniela a Zjavenia, vracajúce sa k obnove Jeruzalemského chrámu, sú krokom späť.
  • Rôzne hnutia svätosti – Ježišova služba sa neskončila na kríži, nebo pracuje na uskutočnení plánu spasenia. Rovnako dary ducha slúžia tomuto účelu. Učenia, že rôzne domnelé prejavy ducha sú „pečaťou“, dôkazom svätosti sú falošné. Svätosť súvisí s tichou premenou srdca a je ovocím Ježišovej práce v svätyni [Žid 10:16].

A takto by sme mohli pokračovať ďalej – ospravedlnenie, posvätenie, veľký spor, význam zákona, či soboty, stav mŕtvych, očakávanie Ježišovho skorého návratu, všetko to, čomu veríme, sa prepája v svätyni. Ak chceme mať vyvážený pohľad, musíme hľadieť do svätyne. Naši predkovia naozaj svedomito „premerali svätyňu“ [Zj 11:1]. Veľké odpadnutia v adventizme boli spravidla sprevádzané odmietnutím alebo prekrútením učenia o svätyni 1).

Prečo nechodí?

Biblia varuje, že v poslednej dobe prídu posmievači, čo sa budú pýtať, ako to je s tým Ježišovým príchodom. Vraj otcovia pomreli a svet stále stojí. Vieme, že im nejde o pravdu – sú to posmievači – ale musím priznať, že ich argumentácia má logiku. Už apoštoli verili, že Ježiš si po nich zakrátko príde.

No neprišiel. Ako to, veď sľúbil, že príde skoro? Podobne verili a čakali i ďalšie generácie. Miller a mnohí jeho nasledovníci všetko vsadili na to, že Ježiš príde presne 22. októbra 1844. Predávali domy, veď sa sťahujú do nebeského kráľovstva. No sklamali sa. Kde je? Prečo čaká? Čo teda znamená to prídem skoro? Prečo Boh, ktorý dokáže za šesť dní stvoriť svet, potrebuje dvetisíc rokov, aby pre nás pripravil príbytky? Neušlo nám niečo? Našťastie Biblia je v tomto veľmi priama, nedáva nám žiaden priestor na pochybnosti. Ježiš príde a s ním aj odplata [Zj 22:12]. A príde skoro [Zj 22:7].

(… Čo teda robí? Prečo mešká? …)

Apoštol Peter vysvetľuje, že Pán nemešká, ale je zhovievavý, lebo túži, aby všetci boli spasení [2Pet 2:9]. Viac sa však dozvieme, až keď sa zahladíme do svätyne. Ježiš na nás ani nezabudol, ani nestratil svoju moc. Slúži v svätyni, presne ako nám ukazuje kniha Zjavenie. Je neustále medzi svojimi cirkvami – svietnikmi [Zj 1:13]. Dozerá na to, aby sme mali dosť oleja – Svätého Ducha. Aby sme mali dosť svetla. A aby sme mohli neustále svietiť. Ak zablúdime príliš ďaleko, pohne našim svietnikom, aby nám dal ďalšiu šancu nájsť cestu späť [Zj 2:5]. Rozumie tomu, čím prechádzame. V živote sú obdobia, keď sme na duchovnom výslní, máme veľa ovocia, ale ľahko strácame prvú lásku [Zj 2:4]. Inokedy prechádzame utrpením a záleží len na tom, aby sme si udržali aspoň to malé tlejúce svetielko [Zj 2:25]. Niekedy zdanlivo život držíme pevne v rukách. Boh nás požehnáva. Pritom však niekde v hĺbke srdca cítime Ježišovu výčitku: Nie si taký bohatý, ako si myslíš. Nie si ani studený, ani horúci [Zj 3:16].

Nech už je skúška, ktorou prechádzame akákoľvek, dôležité je jedno: Máme veľkňaza, ktorý prenikol nebesia. Veľkňaza, ktorý rozumie všetkým našim slabostiam, skúšaného v skúškach väčších, než zažije ktokoľvek z nás. Nech prechádzame akoukoľvek duchovnou skúsenosťou, má pre nás radu i povzbudenie. Bratia a sestry, preto by sme sa mali verne pridržať nášho vyznania [Žid 4:14]. Nenechajme sa stiahnuť do zúfalstva, či sebaľútosti. Nehľaďme na seba. Hľaďme do svätyne. Ten, ktorý nás povolal, drží históriu pevne v rukách. Vo svete sa to možno hemží dravými šelmami. Ale žiadna z nich nemôže zájsť ďalej, než jej to dovolí Baránok 2).

Čo je človek, že na neho pamätáš?

Jeden zo zásadných psychologických problémov, s ktorým ako ľudia zápasíme, je problém hodnoty. A myslím si, že z toho zápasu nie je vynechaný naozaj nikto. Život s nízkou sebahodnotou je utrpením. Často nevieme povedať nie, necháme sa manipulovať, alebo zo vzťahov utekáme. V spoločnosti sa cítime pod nátlakom, pretože sa nedokážeme postaviť sami za seba. O našom živote nechávame rozhodovať iných a nedokážeme sa tomu vzoprieť. Koľko ľudí si zničilo život pre to, „čo by povedali kamaráti?“

Mnoho ľudí sa snaží získať hodnotu tým, že sa stanú lepšími. Myslia si: Hodnotu získam, keď budem slávny, bohatý, keď získam moc. Alebo možno poznanie, charakter, pevnú vôľu, či keď budem pomáhať druhým. Možno si dávate šľachetné ciele, ale ani jeden z nich vám nemôže dať skutočnú hodnotu. Naháňate vietor.

Iní sa snažia získať hodnotu predstieraním či predvádzaním sa. Často sú ako veľká voda. Navonok sa nezdá, že by o sebe pochybovali. Sú majstri sebaklamu, ale stali sa otrokom svojho „falošného obrazu“.

Najistejší spôsob ako získať hodnotu je niekoho ponížiť. Keď je on dole, ja som totiž hore. Práve potreba hodnoty dáva silu klebetám či ohováraniu. Preto sa tak radi smejeme na chybách druhých.

A naša hviezda stúpne ešte viac, keď odsúdime celé etnikum.

(… Mnohé zo spôsobov ako získať hodnotu nejdú dokopy s kresťanstvom.
Ako sa dá získať hodnota v rámci medzí Božieho zákona? …)

Boh kedysi vdýchol do Adama dych života a on sa stal živou dušou [1M 2:7]. Kedykoľvek Boha odmietame stávame sa znova prachom zeme. Bezvýznamným zhlukom atómov. Bez Boha svoju hodnotu nenájdete v tom, čo robíte – uženiete sa a hodnota bude vždy o krok pred vami. Nenájdete ju ani v svojom spoločenskom statuse – koľko hudobných hviezd, milionárov, či politikov má problém uniesť vlastný život? Nenájdete ju ani meditáciou vo svojom vnútri. Nepomôže vám ani sebaklam, či predstieranie. To všetko sú iba náplaste.

A preto, milí bratia a sestry, sa radšej zahľaďme do svätyne. Ak chceme naozaj získať hodnotu, potrebujeme sa vrátiť k Bohu. Dávid kedysi povedal: „Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ [Ž 8:5]. Možno rovnako ako my zápasil o hodnotu. Hľadal náplaste, ktoré človeka nikdy neuspokoja. No raz sa zahľadel do svätyne a uvedomil si, aký je v Božích očiach vzácny. Ako na ňom Bohu strašne záleží. No nie len na ňom, ale i na každom človeku.

Ako to, že taký veľký Boh, čo roztiahol nebesia vôbec uvažuje o bezvýznamnom zrnku prachu, zvanom Zem? Ako to, že nám tak dôveruje, že zverí vládu nad zemou hriešnemu človeku? Uvedomuje si, koľko škody môžeme napáchať? Potom mu zrak padne na striebornú obrubu oltára. Je spomienkou na Kórachovu vzburu [4M 16:3], na putovanie po púšti. Veľký Boh bol ochotný opustiť svoju nebeskú svätyňu a  stanovať s Izraelom na pustatine. A to aj napriek tomu, že sme neustále reptali a zapárali. Až tak mu na nás záleží? Ako hlboko je až ochotný sa k nám skloniť? Vtom kňazi privedú baránka na večernú obeť. A on to pochopí. Hlboko, veľmi hlboko… Bratia a sestry, je len jeden spôsob, ako skutočne nájsť svoju hodnotu. Pozorne hľaďme do svätyne.

Kto je hoden?

Pred Dávidom sme vo výhode. V jeho dobe mala Biblia do desať kníh. Dnes môžeme v písme vidieť Božiu slávu omnoho jasnejšie. Napríklad Zjavenie 4. a 5. kapitola nás pozýva do svätyne, na slávnosť korunovácie Baránka. Ježiš sa pred celým vesmírom sa stane kráľom kráľov a pánom pánov.

Videnie sa sústreďuje na Boží trón. Na tróne je ktosi sediaci – Boh Otec –, ktorý nikdy nezabúda na svoju zmluvu v podobe dúhy. S trónom sú spojené štyri živé bytosti,nazývané aj cherubovia, alebo serafi. Satan, zdá sa, bol kedysi jednou z nich – bol to zastierajúci cherub [Ez 28:14]. Tieto bytosti neustále oslavujú Boha v rytme 3×3 (trojka je číslo Boha): Volajú: „Svätý, svätý, svätý Pán, Boh, Všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde“ [Zj 4:8]. Okolo trónu je 24 menších trónov, na ktorých sedia starší – zástupci Božieho ľudu, starého i nového zákona. Oni hádžu svoje vence pred trón a vyznávajú: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle boli a sú stvorené“ [Zj 4:11].

Nad týmto textom dodnes žasnem. Viete mi povedať, koľkí králi v dejinách kedy uvažovali o tom, či sú toho hodní, aby vládli? Keď poddaní neposlúchali, poslali vojská. Vládli železnou rukou a zastrašovali. U Boha je to inak. Pre neho je dôležité aby bol v našich očiach „hoden“. Istým spôsobom sa tak necháva súdiť nami i anjelmi.

Slovo moslim vyjadruje niečo, ako „otrok“. Bohu budeš slúžiť, a je jedno, čo ťa to bude stáť. Ak ťa niekam pošle, pôjdeš, i keby ťa to stálo život. Niekedy podobné vnímanie máme i my v kresťanstve. Zvlášť, keď kladieme prílišný dôraz na poslušnosť. Táto scéna zo svätyne nás však učí, že Bohu záleží na tom, ako ho vnímame. Nie je generálom, ktorý bez zaváhania pošle vojakov na smrť. Áno, kresťania v dejinách nezriedka kráčali na popravisko, ale Boha nasledovali, lebo je toho hoden, nie preto, že rozkázal. Kráčali, lebo tej Božej krásy a lásky sa viac už nedokázali vzdať.

Dávid žasol, že Boh zveril vládu nad zemou človeku. My vidíme, že ľuďom umožnil podieľať sa na vláde nad celým vesmírom. Videnie dáva tróny starcov priamo do centra vesmíru. Okolo sú milióny anjelov. Zabudol, čo dokážeme všetko narobiť? Napriek všetkému nám však Boh verí. Nie, na tých, čo vyprali svoje rúcho v krvi Baránkovej sa nebojí spoľahnúť. O čo hlbšie ľudstvo padlo, o to viac sa ho rozhodol osláviť.

(… Načo potrebuje Boh naše pocty, chválu od stvorených bytostí? …)

Otázka „kto je hoden“ je v centre knihy Zjavenia. Príde doba, keď si na ňu bude musieť dať odpoveď každý: Buď Boh alebo drak. Vlastne na podobnú otázku musel odpovedať aj

  • Abrahám: Boh alebo túžba po potomstve.
  • Saul: Boh alebo túžba po kráľovstve.
  • Daniel: Boh alebo život.

Na tú otázku si musíme odpovedať aj my.

Potrebuje teda Boh naše pocty? Zatratí nás len preto, že sme sa pred ním zabudli skloniť? Nemyslím. Zdá sa, že Ježiš veľmi nedbal na chvály. A rovnaký bude aj otec. Tú odpoveď skôr potrebujeme. Aby sme sa utvrdili v tom, čomu veríme. Tá scéna, o ktorej hovoríme, sú akoby vesmírne voľby. V nich stvorené bytosti vyjadrujú, že chcú, aby nad nimi vládol Boh. Pripomína mi to modlitbu Otče náš: Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi. Akoby sme chceli povedať: Chceme, aby si bol naším kráľom, aby náš život bol v tvojich rukách. Chceme ti odovzdať svoj život, aby sa tvoja vôľa mohla diať aj v našom živote. A cez nás aj v tejto vzbúreneckej kolónii.

Jákobov rebrík

Keď starci – zástupcovia ľudstva – vyjadria, že Boh je hoden, že chcú aby nad nami vládol, objaví sa zvitok. Je v ňom Boží plán záchrany. No kto je hoden ho otvoriť a uskutočniť? Kto je hoden zasadnúť s Otcom na trón? Nastane hrobové ticho. Zdá sa, že nieto nikoho. Až kým jeden starší neupozorní Jána: „Neplač! Hľa, zvíťazil lev z Júdovho kmeňa, Dávidov výhonok, aby otvoril knihu a jej sedem pečatí“ [Zj 5:5]. Vie, o čom hovorí. Je to jeden z tých, čo vyprali svoje rúcha v Baránkovej krvi. Pochopil, akú cenu musel zaplatiť Baránok. A scéna sa končí bohoslužbou, v ktorej celý vesmír oslavuje Baránka, pretože je hoden.

Ježiš je rebríkom, ktorý spojil nebo so zemou. Nedokážeme tomu celkom porozumieť, ale toto videnie nám pomáha pochopiť, že spojenie medzi nebom a zemou je neuveriteľne tesné. Na Zemi nezáleží len Bohu, ale i anjelom. Boh neváhal obetovať svoj čas i svoju silu pre našu záchranu. Podobne na nás záleží i nebeským bytostiam. Celý vesmír zápasí o našu budúcnosť – a predsa tak ľahko prepadneme malomyseľnosti! Kiežby sme viac hľadeli do svätyne.

Všimnite si tie slová, ktoré videnie používa na opis Ježiša: Lev z pokolenia Júdovho. Pred tisícročiami nazval Jákob Júdu levíčaťom. Nebo si to stále pamätá. Dávidov výhonok – o ktorom toľko hovorili proroci. Nebo nezabudlo. Boh plní svoje sľuby. Spomeňme si na Ježišov rodokmeň. Za každým z tých mien je príbeh. A povedzme si na rovinu, žiadna sláva. A predsa je čistý Boh ochotný zostúpiť do všetkej tej špiny a adoptovať sa do našej ľudskej rodiny. Verí, že keď vyperieme svoje rúcha v jeho krvi, budeme kráľovským kňazstvom. A hrdo o nás povie pred celým vesmírom, ako kedysi o Jóbovi: Videli ste mojich služobníkov – nik sa im nevyrovná.

Nebeské bytosti oslavujú Boha v takte 3×3. Ježiša však oslavujú siedmimi titulmi. Akoby sa v Ježišovi natrvalo spojilo číslo Boha – 3, s číslom zeme –4.

Často uvažujeme nad textom: Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi [Mt 18,18]. Rozmýšľame, kto má tú právomoc, a ako to vlastne je s tým odpúšťaním hriechov. Myslím, že tie slová nám chcú v prvom rade povedať, že nebo berie naše slová nesmierne vážne. Nebo je nám bližšie, než si myslíme. Dávajme si teda pozor na to, čo hovoríme. Mohlo by sa nám to totiž splniť. Žehnajme, veď sme dedičmi požehnania.

Záver

Milí bratia a sestry, v svätyni je toho omnoho viac. Môžeme obdivovať tú čistotu, ten poriadok, aký v nebi panuje. Tú dokonalosť a harmóniu stvorenstva, ktorú na zemi vidíme len v náznakoch. Môžeme obdivovať Božiu lásku a vernosť, tiahnucu sa tisícročiami, napriek všetkým našim zlyhaniam. Svätyňa je plná predmetov, ktoré nám pripomínajú výšiny i pády našej cesty s Bohom. Môžeme obdivovať Božiu dôveru, takmer až naivitu, s akou zverí svoj vzácny poklad do našich krehkých nádob.

Mojou túžbou je, aby sme viac hľadeli do svätyne. Môže nám to ušetriť mnoho pochýb, zápasov, či malomyseľnosti. Môže nám to vrátiť hodnotu, ktorú sme v pôvodnom Božom pláne mali, ktorú nikde inde nemožno nájsť. Svet vám môže ponúknuť totiž iba náplaste a sebaklam. A hlavne, nás to môže udržať na tej úzkej ceste do nebeského Jeruzalemu, kdesi vysoko nad zemou.

Náš Boh nesedí zavretý kdesi ďaleko vo vesmírnom paláci. Nemusíme podniknúť cestu kamsi na koniec galaxie, na najkrajnejší sever, ak ho chceme stretnúť. Môžeme smelo pristupovať k trónu milosti. Stačí sa k nemu obrátiť, povedať mu, že je hoden, že chceme, aby jeho vôla vládla aj v našom živote. A on nám pobeží v ústrety, rovnako ako v podobenstve o stratenom synovi. Nebude ľutovať žiadnu námahu. Nevadí mu stanovanie na púšti, ani pľuvance rozzúreného davu. Jeho najväčšou túžbou je totiž privítať nás doma, vo svojej nebeskej svätyni. Kiež sa tam raz všetci stretneme.

Amen.

1) Napr. Kellogg zastával názor, že svätyňa, ktorú treba očistiť je naše srdce. Neskôr sa priklonil k mysticizmu (panteizmu). S ním aj E. J. Waggoner. Ballenger prišiel k záveru, že Ježiš vošiel do svätyne svätých už v roku 31 (a teda nie v roku 1844, čím spochybnil učenie o očisťovaní svätyne). Ballenger neskôr svojím „Prijmite Ducha Svätého“ otvoril cestu hnutiam svätého tela. Ballengerovo učenie ovplyvnilo napr. aj Desmoda Forda pre ktorého spasenie bolo legálnym aktom, čo sa odohral iba na kríži, čím zredukoval napr. učenie o poslednom súde. Aj v súčasnej TPG zaznieva Kelloggova myšlienka obnovy svätyne v našom srdci.

2) Bolo im dané [Zj 7:2, 9:5, 13:5.14.15]